Plavby loďou Zemplínska Šírava
Plavby loďou Zemplínska Šírava



NAŠE PLAVBY
TÝŽDŇOVÁ PLAVBA KAJAKOM NA JAZERO TISZA

Už zopár týždňov so mnou šije. Potrebujem vypadnúť zo systému, odpojiť sa od reality a byť úplne mimo. Splní môj plán splaviť sa od slovensko-ukrajinskej hranice na rieke Latorica a ďalej po rieke Bodrog a Tisza až na známe maďarské jazero Tisza-Tó moju predstavu?

Deň pred oznámim vybraným najbližším, ktorí nič netušia, že kajak je zbalený a ja odchádzam. Na moje excesy si už zvykli a vedia, že akýkoľvek protest je zbytočný. Rodičia o celom pláne ani netušia, na čo ich zbytočne stresovať... Kajak ako správny lokalpatriot vybavím na túto "cezhraničnú expedíciu" slovenskou vlajkou, ktorej osud je už tam hore dávno spočítaný... Ešte netuším, čo ma všetko čaká...





Prvé zážitky


pohľad na kajak pripravený na plavbu
Sedím v kajaku a užívam si prvé kilometre. Lenivo tečúca riečka pôsobila lenivo len z brehu. Na vode v kajaku mojej veľkostnej kategórie určenom skôr na more ako na rieky prúdi dosť rýchlo na to, aby som v určitých chvíľach horko ťažko ubrzďoval jeho hybnosť, či sa s ním pokúšal nepredpokladane robiť väčšie manévre.
Rieka tečie úplne mimo obývaných oblastí a všade je cítiť božský kľud. Užívam si tento pocit a teším sa z toho. Jediné zvuky produkuje okolitá príroda. Keby som chcel adrenalín spustím sa po nejakej divokej rieke, ja som však uprednostnil tieto rieky, kde už žiadne pereje nie sú. Táto expedícia má byť relaxom a nie stresom, kde človek pozoruje prúd vody, pereje a iné nebezpečenstvá a okamžite na nich reaguje. Och ako veľmi som sa zmýlil...

čiastočne potopený čln
Niekde v diaľke som totiž spozoroval, že rieka akosi nepokračuje. Krížom cez celú rieku je spadnutý obrovský strom a jeho koruna vo vode tvorí ťažko preniknuteľnú bariéru. Aj keď rieka prúdi ja sa snažím priblížiť čo najpomalšie. Ubrzdiť môj kajak nie je ľahké a otočiť ho a spätne nabrať rýchlosť proti prúdu dosť trvá. Predsa len je to päť a pol metra dlhý kolos stavaný na to, aby držal smer v morských vlnách. A na mori vás polomer otáčania až tak trápiť nemusí... Strom sa stále približuje, rieka ma nesie a mám problém ubrzdiť.
V poslednej chvíli totiž zisťujem, že ten strom sa oboplaviť naozaj nedá. Obísť po brehu ho možné nie je a ten kajak je riekou stále ťahaný priamo na neho.

Latorica
2 hodiny po začiatku plavby to vyzerá na dosť vážny problém.
V poslednej chvíli sa mi podarí otočiť kajak a veslujem proti prúdu. Niekde pri brehu by možno bolo možné v kľudnejšej vode trochu porozmýšľať čo ďalej, avšak breh je plný ďalších stromov a kriakov. Nemám záujem nechať sa do toho vtiahnuť a ešte tam stroskotať. Voda je tu aj tesne pri brehu veľmi hlboká a brehy sú strmé. Veslujem ako o život. Voči vode mám úctyhodnú rýchlosť, voči brehu zanedbateľnú... V bezpečnej vzdialenosti sa zas otočím pre opätovné preskúmanie stromu. Na jednom mieste to vyzeralo ako prejazdné aj keď s potencionálnymi ťažkosťami. Kým dokončím otáčací manéver už sa zas nebezpečne blížim ku stromu. Objavil som miesto, kde by sa teoreticky dalo preplaviť popod jeden konár, ktorý je asi 80 cm nad vodou. Vyzerá to však, že priamo pod ním pod vodou číha iný konár. Ak do toho všetkého narazím, môže ma to stočiť do zvyšku koruny a potom môžem s veľkou pravdepodobnosťou s prúdom, ktorý na mňa bude tlačiť bočne očakávať už iba prevrátenie. Je to však jediné možné miesto... Pomaly sa blížim. Snažím sa brzdiť pádlovaním smerom vzad a ísť pomalšie ako rieka. (pozn. pokiaľ je rýchlosť lode rovnaká s rýchlosťou vody, loď nie je manévrovateľná).

vyshnuté stromy na pobreží Latorice
Zadok mám zovretý uvedomujem si, že tu sú šance, že sa prevrátim extrémne vysoké. Predstavujem si následky, všetko mokré, vonku cez deň 15 st, v noci ešte menej a za stromom strmé brehy, takže nemožnosť nastúpiť bezpečne späť do kajaku a možno problém ho vôbec prevrátiť späť. Strom sa približuje. Snažím sa udržať kajak kolmo na strom zároveň sa presne strafiť pod nízky konár a do toho všetkého ešte bojujem s prúdom, ktorý má úplne iné úmysly. Nedarí sa mi a vynáša ma asi meter vedľa (kde sa konár znižuje na cca 60 cm nad vodu...). Ubrzdiť ani zmysluplne manévrovať s tak veľkým kajakom v obmedzenom priestore už nie som schopný. Predok kajaku sa zošuchne popod konár. O zopár metrov to príde. Cítim ako sa vyplavuje adrenalín. Hlavou som aj po zohnutí takmer trepol do konára, naštastie konár bol ako tak pružný a podarilo sa mi ho čiastočne odtlačiť smerom hore. Po tom ako popod neho prejdem začujem zo zadnej časti rachot a cítim ako som kormidlom narazil o niečo (druhý spomínaný konár) pod vodou. Rýchlo však skorigujem smer vzhľadom na prúdy, čo za stromom vznikli a som z toho von. Prežil som :)


Nepríjemné zistenie


stromy obrastené machom na Latorici
Pomaličky sa plavím úzkou Latoricou a desím sa každého v diaľke spadnutého stromu. Našťastie po priblížení vždy zistím, že je nejaká možnosť preplaviť sa... Malú obavu mám ešte so sútokom s Laborcom. Budú tam nejaké prúdy a nedajbože v miestach ešte budú z vody trčať kmene stromov, alebo iné zákernosti pomedzi ktoré bude treba šikovne manévrovať? Realita je úplne iná. Do Latorice po čase sprava priteká o dosť väčší Laborec, ale kajak to nijako nevyvádza z jeho smeru. V najbližšej zákrute pokľučkujem pomedzi kýpte stromov trčiace z vody, ale tok sa citeľne spomalil a zvládam to teda bez problémov. V časti kde Latorica ide zopár kilometrov rovno ako priamka (v minulosti umelo vyrovnaný tok) oddychujem a pokúšam sa otočiť a skontrolovať upevnenie nákladu v zadnej časti kajaku.

lúka pri Bodrogu
Celkovo otáčanie smerom dozadu je problémové ak sa nechcem vyvrátiť, takže len periférne zisťujem nepríjemné prekvapenie. Môjmu lokalpatriotizmu je koniec. Vlajka aj s celou žrďkou je odtrhnutá a pláva asi niekde pri hore spomínanom strome. Že som na ňu zabudol, že tvorí podobne ako ja najvyšší bod kajaku pri preplavbe pod stromom sa mi vypomstilo. Spomínaný rachot pri prejazde zjavne nespôsobil len konár podo mnou, ale aj zvuk odlomenej vlajky. Vracať sa 10km proti prúdu a hľadať vlajku, ktorá je už možno zopár metrov pod vodou vo vlastníctve sumca lokalpatriota už nemá význam. Som z toho smutný, ale teším sa, že zážitky ma neobchádzajú už od začiatku.


Prvý motorový čln


lode zaparkované v Strede nad Bodrogom
Plavím sa po rieke, kde prúd vyhĺbil v zákrutách takmer kolmé brehy v pieskovom podklade vysoké aj zopár metrov. Užívam si tie pohľady. Po pieskových plážach, ktoré sa tu mali nachádzať niet žiadnej stopy, zarástli trávou. Podobne ako v minulosti brehy Latorice lemovali krásne lúky (ktoré "kosil" miestny dobytok), dnes je na mnohých miestach amazonsky vyzerajúca nepriechodná húština.
Po čase sa sprava do Latorice vleje rieka Ondava a som na rieke Bodrog. (pozn. rieka Bodrog vzniká sútokom riek Ondava a Latorica, Bodrog nemá prameň). Som podstatne kľudnejší. Bodrog som splavil nespočetne krát, takže je mi známy a teším sa, že sa už nachádzam na oficiálnej vodnej ceste a pri troche šťastia môžem stretnúť lode, ktorých dĺžka bude zopár desiatok metrov.

pohľad na rieku Bodrog z riečky Roňava, ktorá je hraničnou riekou medzi Slovenskom a Maďarskom
O vlne, ktorú vytvoria a o následkoch na môj kajak radšej nešpekulujem... Postupne sa preplavím až takmer na koniec slovenskej časti Bodrogu. Cestou si užívam väčšie lode zakotvené v Strede nad Bodrogom a pomaly sa blížim až k hranici, keď sa zo zákruty vyrúti biely motorový nafukovací čln. Pozdravíme sa, avšak až po tom, ako je už ďalej za mnou si uvedomím, aké stretnutie som na vode vlastne zažil. Vodcom tohto plavidla totiž bol náš známy zo Šíravy, o.i. tvorca vchodu do vody blízko Borše, ktorý som chvíľu predtým obdivoval z pohľadu z vody.
Spomienky na tento motorový čln ma neopustia ešte pekne dlho. Najbližšie dni cca ďalších 200km totiž nestretnem žiaden motorový čln (v pohybe, nie zaparkovaný), pokiaľ nepočítam pramičky rybárov so závesnými motormi.


Prvá noc


stan rozložený pri rieke Bodrog v prvej maďarskej dedine Felsoberecki, nikde ani živáčka
Preplavím sa hranicou a postupne sa približujem k prvej Maďarskej dedine na Bodrogu (Felsoberecki), kde na miestnej pieskovej pláži plánujem zakotviť.
Breh je strmý. Vytiahnuť plne naložený kajak je ťažšie ako som predpokladal. Postupne rozbaľujem stan, pripravím si ohnisko (človek nikdy nevie...) a skúšam rozložiť oheň. Všade je mokro, všetko je mokré a zo mňa odborník na založenie ohňa v kritických podmienkach nikdy nebude. Ochladzuje sa. Zaleziem do stanu, zjem večeru vo forme jedného banánu a snažím sa zaspať. Po všetkých zážitkoch a pri neustálom šušťaní povedľa stanu to nie je ľahké. Predstavy o diviakovi, ktorý sa prišiel napiť vody z Bodrogu sa snažím utlačiť. Postupne začína pršať, liať a ja zaspávam. Ráno sa budím na to, že na mňa kvapká voda z nepremokavého stanu. Teplota v noci pravdepodobne bola na takej úrovni, že kondenzovaná voda je všade. Stan je mokrý zvonku aj zvnútra. Veci v stane vrátane spacákov sú tiež vlhké. Ráno je chladné. Kde a ako to ja posuším... :)


Deň druhý, komplikácie na dosah


jeseň na Bodrogu
Dnes preplavím väčšinu Maďarského Bodrogu. Amazonská húština rieky Bodrog sa strieda s občas obývanými územiami. Sárospatak so všetkými mólami, lodičkami a loďami, domčekmi a vilami pri vode si užívam s minimálnym pádlovaním. Podvečer začínam hľadať miesto na pristátie. Nikde nie je nič vhodné a večer sa blíži. Pri mojej rýchlosti každý kilometer trvá a trvá a na brehu stále nič vhodné. Bohužiaľ musím znížiť požiadavky na kvalitu pristanem na rybárskom stanovišti, čo som od začiatku v kútiku duše zamietal. Mám na rybárov svoj názor (česť výnimkam), ktorý sa mi o chvíľu len potvrdí. Stojím s kajakom v plytkej vode. Už sa pomaly stmieva, vonku sa ochladilo. Vyzerá to, že tu sa dá vystúpiť takmer suchou nohou.

rieka Bodrog
Len bude treba spraviť trošku väčší krok. Osudný krok... V mikrosekunde sa mi noha pošmykla na blate. Druhou som ešte v kajaku. V rámci záchrany samého seba a hlavne kajaku, ktorý som pri vystupovaní druhou nohou nechtiac odtlačil do rieky padám do vody a chytám kajak. Paráda som po prsia mokrý. Ani sám neviem ako sa to mohlo stať. Super miesto na výstup a takto to nepredpokladane dopadne. Všetko čo mám na sebe je už nepoužiteľné. Okolo je všade mokro a stmieva sa. Musím urýchlene rozložiť stan, nezávisle na tom, že zo mňa kvapčí... Rybárske miesto je bordel na tretiu. Na jednom stolíku pozbíjanom z dosák je v štadiu plného rozkladu niečo, čoho pôvod sa už nedá zistiť. Všade sú konzervy, igelity, papieriky a kadečo ďalšie. Druhý stolík obsadili párky, ktoré som musel zneškodniť.

zvyšok stromu v strede rieky
O červíky a iné zvieratká tu nie je núdza. Nebudú mi lákať nejakú zver celú noc. Tam nocovať nebudem. Ťahám kajak krížom až k poľu za úzkym lesíkom. Dnes budem spať na nejakých hrboľatých hriadkach, v ktorých je vysadená nejaká kapusta (rozumej nejaká vysoká burina). Konečne postavím stan, ktorý je ešte z rána celý mokrý, prezlečiem sa do suchého. Na hlavu mi kvapká, v stane je veľmi vlhko. Je to paradox, že bojujem s vodou? V noci rozmýšľam nad tým, či nebolo lepšie počúvať zvuky šuchotajúcich zvieratiek popri stane ako teraz v mojom prípade počuť možno kilometer vzdialenú hlavnú cestu, ktorá v noci vytvárala zvuk ako medzinárodná diaľnica. Do toho všetkého začína byť v noci celkom kvalitná zima.


Nemám si čo obliecť


prístav na rieke Tisza v meste Tokaj
Okrem nohavíc, v ktorých spím a ktoré považujem za poslednú možnosť záchrany v prípade vážnych problémov už žiadne nohavice nemám. Tie zo včera sú stále mokré. Stále mám možnosť zavolať "priateľa na telefóne" (brata) ktorý ma kdekoľvek vyzdvihne, avšak to by bol koniec mojej plavby. Tak zle na tom ešte nie som, aj keď dnes pádlujem len v spodnom prádle :)
Po chvíli sa Bodrog vleje Tiszy. Rieka sa radikálne rozšíri avšak ešte viac spomalí. Už to neprúdi ani 1km/h. Z prístavu, ktorý postavili v Tokaji by si mohli poniektoré nemenované lokality na Slovensku vziať len príklad. Možno by sa tam potom tiež objavili také jachty, ako tu práve obdivujem. Pomaly si to šiniem dole prúdom a po zopár hodinách ma čaká top lahôdka tejto plavby.


Plavebná komora na dohľad


pláž na rieke Tisza
Pozerám do mapy, ktorú mám v mobile, že po troch zákrutách má vodnú cestu Tisza prehradiť vodné dielo Tiszalok. Zákruty na rieke Tisza sú však tak veľké, že jedna má dĺžku aj zopár kilometrov, takže niekde v druhej zákrute zabudnem, či som v druhej, či už v tretej... Postupne sa v diaľke objaví vodná stavba. Za svoj život som tých plavebných komôr prešiel zopár desiatok, ale nie s kajakom. Z toho mám riadnu obavu. Nechcem byť stiahnutý do prepadu (aktuálna výška spádu 6 metrov), cez plavebnú komoru ma asi nepustia, takže mám plán, že pred komorou odbočim do ramena a potom prenesiem. To je však len teória vyskúmaná zo satelitých záberov Google Earth. Keď sa však priblížim k ramenu zhoda okolností (či intuícia) ma tlačí k rozhodnutiu, že tam nemám vchádzať.

pred plavebnou komorou Tiszalok
Je to akési úzké, zarastené, no divné... Plavím sa ďalej. Som čím ďalej tým bližšie ku komore a stále hľadám miesto, kde by som kajak vytiahol na breh a preniesol. Brehy sú tak zarastené, že to nie je možné. Nakoniec sa blížim čím ďalej tým viac k vodnému dielu a jediné, čo pred sebou vidím je prepad. Žiadna plavebná komora. Som trochu vydesený a stres sa stupňuje. Po čase sa postupne zo zákrytu stromov vynára vstup do plavebnej komory samozrejme zapnuté obe červené svetlá. Keďže sa k tej komore blížim už polhodinu, ak by o mne vedeli a chceli ma preplaviť, asi by tie dve červené svetlá nesvietili. Po chvíli končím rovno pred veľkými zavretými železnými dverami, ktoré sú vstupom do plavebnej komory.

dnu v plavebnej komore
Nikde nikoho, kajak sa nedá nikde vytiahnuť a nejaká tabuľa písaná po Maďarsky, z ktorej nerozumiem vonkoncom nič. Stále svietia dve červené svetlá (značí komora zavretá a nepripravuje sa na preplavenie). Stojím tam a rozmýšľam čo teraz. Nejako sa musím dostať za priehradu. Komora zavretá. Možnosť niekde pristáť diskutabilná. Večer sa blíži. Čo ďalej... Keď sa pomaly rozhodujem otočiť kajak objavia sa zrazu dvaja muži v montérkach. Postupne zistím, že sú to zamestnanci, ktorí sa rozhodli ma preplaviť. Samozrejme na vetičku "do you speak english" nereagujú vôbec, ukážu mi však, že mám čakať a nemám odchádzať. Veľké železné dvere sa pomaly otvárajú, na pokyn vojdem dnu.

rozprávkové pobrežie rieky Tisza
Komora má rozmery na preplavenie nákladných lodí. S mojim kajačikom ma prepadávajú obavy ako prežijem jej vypúšťanie, či sa nebudú tvoriť vlny, alebo víry. Komora je totiž pre mňa úplne neznáma a o nebezpečenstvách v komorách už som toho čítal viac ako dosť, ktoré číhajú aj na oveľa väčšie lode.
Chytám sa rebríku v strede komory pravou rukou a ľavou sa snažím držať pádlo a zároveň mobilom fotiť túto jedinečnú situáciu. Akcia takmer nemožná, nejako som to však tou rukou zvládol. Komora sa vypúšťa. Klesám... Klesám... Klesám... Za mnou je akýsi hukot, obzerám sa a zo železných vrát sa na mňa valia vodopády. Našťastie to neovplyvňuje stabilitu kajaku. Stále klesám. Už som v celkom veľkej kobke. Klesol som o 6 metrov nižšie. Ešte fotečky na potvrdenie, druhé obrovské dvere sa otvoria a ja vyplávam von. Pocity ťažko popísateľné. Od strachu až po eufóriu. Prvá plavebná komora preplávaná na nie práve najstabilnejšom plavidle...


Nemám kde pristáť, spím na vode?


Brečtanom obrstené stromy a pobrežie
Po tom ako som preplavil komoru bol čas niekde pristáť, lebo noc sa pomaly blížila. Povedal som si, že ešte nejaký ten kilometer zapádlujem a to bola chyba. Drastická chyba. Po komore sa začal asi najkrajší úsek celej mojej plavby. Nikde ani žíváčka, príroda doslovne bujnela. Vysoké a strmé brehy obrastené tak, že sa na nich vôbec nedá vystúpiť. Nepriepustné steny vysoké aj 15 metrov, ktoré vytvoril brečtan obrastený okolo stromov, kríkov. Vzhľadom na ročné obdobie sa striedali všetky farby a to všetko vytváralo pocit ako vo fantazijnej rozprávke a tých pohľadov sa nedalo nabažiť. Ja však musím pádlovať. Nezávisle na tom, že mám dnes za sebou už asi 45km musím ďalej pádlovať, lebo musím nutne nájsť miesto na pristátie. Nemám už veľa času.

večer na Tisze
Tlačí na mňa stále väčší a väčší stres, nevládzem, ale musím... Pomaly sa stmieva. V kútiku duše mi intuícia našepkáva - "len pádluj, budeš odmenený". A tak len pádlujem a pádlujem. Neveril by som, že po toľkých kilometroch budem vládať ísť takmer nonstop. Trvá to večne. Rozoberám, čo bude ak sa zotmie a ja dovtedy nepristanem. Nedovidím ani na druhý breh. Pozerám do mapy a v diaľke vidím nejakú dedinu. Niekde tam musím niečo nájsť. A našiel som. Po takmer 2h nonstop pádlovania som ukončil deň pristánim v obecnom prístavisku vedľa krásnej pieskovej pláže. Posledné sily obetujem do vytiahnutia kajaku. Aj skladanie stanu prebieha stále v spodnom prádle :). Keďže som na obecnej pláži teším sa, že v noci nebudem dedukovať akému diviačikovi prislúchaju zvuky, ktoré počujem zvonku. Budem snáď v bezpečí. V skutočnosti celú noc nemôžem spať, lebo celú noc počujem brechať obecné psy...


Pádlujeme, pádlujeme, až kým rekord nezlomíme...


vtok rieky Sajo, do tejto rieky sa vlieva Hornád, takže je to miesto, kde "košický vodák" vojde do rieky Tisza
Keďže neviem spať a vonku je riadna zima, zase mi kvapčí na hlavu rozhodujem sa už o šiestej ráno začať baliť. Nohavice mi čiastočne vyschli. Zvyšok z pádu do vody je úplne mokrý zbalený v osobitnom sáčku. Rozhodujem sa pre drastické riešenie odskúšané na inej plavbe. Ak je vonku taká zima a tak vlhko, že nemôže nič vyschnúť, jediná možnosť je nechať to vyschnúť ľudským teplom. Nohavice teda obliekam a verím, že do večera na mne vyschnú. Skladám stan a chystám čln. Každý deň tým zabijem hodinu, druhú hodinu ho zas večer rozkladám (spolu s vytiahnutím kajaku, vybalením a presťahovaním všetkých vecí). Pri dýchaní je všade para, znak, že práve teplo nie je. Sadám do kajaku a užívam si najkrajšie pohľady aké sa asi na vode dajú zažiť. Vysoké steny brečtanom obrastených stromov po brehu.

plavba popod pontónový most
Meter, dva nad vodou pomaly sa pohybujúci a prevaľujúci sa opar, hmla ako z hororu. Do toho prenikajúce lúče ranného slnka vyfarbujúce časti zrkadlovej hladiny do modrých pásov a všade okolo úžasné ticho len pomaly prehlušované všade okolo sa prebúdzajúcim životom. V tento deň pokorím rekord (napádlovaných 54km za 10 hodín) a večer tradične ukončím večerou v podobe jedného banánu. Cestou so mnou prehovorí zopár maďarov, ktorí sa po zistení, že nerozprávam maďarsky snažia aspoň rukami, nohami zistiť skadiaľ a kde sa plavím. V tomto ročnom období som asi široko ďaleko jediný kajak.


Blížim sa k vodnému raju Tisza-Tó


Bujnejúca príroda
Dochádza mi energia na mobile. Mám samozrejme solárnu nabíjačku. Za celú doterajšiu plavbu však svietilo slnko natoľko, že mi to dobilo len 10% baterky, no nejaké 2% denne :). Cestou míňam kompu poháňanú štýlom kolesového parníčka a ešte si aj príslušne bafkajúcu. Blížim sa k jazeru Tisza, keď zrazu začujem zvuk snáď ako z lietadla. Kým sa stihnem spamätať zistím, že z neprehľadnej zákruty sa na mňa v plnej rýchlosti vyvalila obrovská motorová jachta. Všimla si ma tiež v poslednej chvíli, takže prešla len zopár metrov odo mňa a jej vlny na mňa okamžite zaútočili. Nebolo mi všetko jedno. Boli to najväčšie vlny aké som kedy na kajaku zažil. Jachtár si uvedomil čo nechtiac spôsobil a v dostatočnej vzdialenosti zastal a pozoroval,

Lodička zaparkovaná priamo pri dome na pobreží
či pokračuje vo svojej ceste, alebo mení plán na záchrannú akciu. Našťastie som to prežil. Celkom zážitok a sám som sa čudoval na to, ako také vratké plavidlo, ktoré sa však hrdí titulom morský kajak vie hladko prechádzať naozaj veľké vlny. Na rieke Tisza sa už objavujú značky (rozcestníky), keďže z Tiszy už idú odbočky na jazero Tisza. Do jednej odbočím. Z majestátnej rieky odbočujem na tenké rameno a je mi hneď jasné, že som v inom svete. Stretávam motorizované pramičky s množstvom rybárov, kajakárov v oranžových vestách, ktorí po mojom expedične nabalenom kajaku pozerajú ako po nejakej atrakcii. Ľudia mi záhadne začínajú rozumieť, je to tým, že všade je plno nemcov. O chvíľu vplávam do jazera a stretávam žltý športový čln úctyhodných rozmerov a ako sa vyznám určite aj s obdivuhodným množstvom koní pod kapotou. Obdivujem upravené pobrežie, pláže, prístavy a po 6 tich dňoch prvý krát zaparkujem v reálnom kempe.


Jazero Tisza


prístav/minikemping na jazere Tisza
Celý ďalší deň križujem jazero Tisza. Plavím sa po úzkych kanálikoch v húštinách lesa, pomedzi neprehliadnuteľnú trstinu. Striedavo vyplávavam na väčšie časti jazera, aby som zas zmizol vo vodnej uličke.
Telo si však uvedomuje, že sme posledný deň na vode a akosi sa mu už tak nechce. Týždeň bola jeho strava raňajky banán, večera banán, celý deň voda... Asi ťažko uveriť priaznivcom mediálne propagovaného "zdravého" a pravidelného stravovania, že som to mohol vôbec prežiť. V skutočnosti som každý deň pádloval minimálne 8 hodín, teda viac ako dosť fyzickej námahy plus každý deň 2 hodiny ráno a večer na zloženie a rozloženie všetkých veci a potom naozaj namáhavá noc a po týždni som mal stále obrovské množstvo energie.

vodná cesta prepájajúca rôzne časti jazera Tisza
V určitej časti jazera žasnem nad tým, že v októbri, keď máme na Slovensku dávno po sezóne a vonku je cez deň max. 15 stupňov, tak na jazere Tisza je turistický ruch neskutočný. Len v čase prejazdu okolo jedného mesta stretávam cca 12 plných turistických lodí (na každej cca 10 ľudí) a vytešujem sa z toho, že dokážem v úzkych trstinových kanáloch udržať s týmito motorovými loďami krok, čo jasne obdivujú posádky týchto lodí. Konečne stretávam aj plachetnice a potom zas miznem v časti jazera, ktorá je celá zarastená leknami. O chvíľu zas prechádzam do časti, ktorá je plná napadaných lístočkov z vodných rastlín. Pocit pádlovať v takejto časti treba zažiť.

vyhľadňa v strede jazera
Kajak citeľne spomaľuje, je brzdený a pádlovanie mi pripadá ako plavenie sa s lyžičkou v cestovinovej polievke. Dokonca ešte aj tie zvuky mi to pripomínajú. Pomaly sa blížim ku konečnému prístavu. Je úžasné sledovať ako doslovne obecný prístav obsahuje miesto pre minimálne 200 lodí. Pričom jasne vidno, že je to celé zbúchané z plastových sudov, ale to dôležité. Je to funkčné a v lete to tu musí byť naozaj plné života. Kajak vyťahujem cez vchod do vody pre lode, vyťahujem ho za brány prístavu a zostávam sedieť v rohu križovatky. O zopár hodín ma vyzdvihnú moji "priatelia na telefóne", kajak sa pripevní na strešný nosič a niekedy po polnoci dojdeme s kajakom do jeho domovského prístavu na Šíravskej PLAVBA.sk


Resume


posledná minúta na vode,
pristál som v cestovinovej polievke
7 dní na vode, 3 rieky, 2 štáty, napádlovaných vyše 250km s rekordom 54km za deň.
Denne 7 až 10 hodín pádlovanie + 2 hodiny na balenie a vybaľovanie.
Okrem posledných dvoch dní takmer každý deň zamračené avšak dážď len v noci.
Zrealizované na morskom kajaku pre dve osoby dĺžky 530cm, kde sa z miesta predného spolujazdca stal úložný priestor na šaty a iné potreby. Celková váha kajaku a nákladu bola cca 80-90kg. Okrem poslednej noci spanie vždy mimo civilizácie.
Celkové náklady na týždňovú plavbu 76 Eur.
6 Eur (kemping + mapa Tisza Tó), 20 Eur (strava a pitie) + cca 50 Eur náklady naftu (prepravu kajaku tam a späť).

čakanie na odvoz
Smutným faktom celej plavby je, že som si vybral rieky a kraj, kde je ľudí úplné mimimum, avšak zamorenie ľudským zvukovým "smogom" (hlavne zvuky aút, železnice, strojov a pod.) bolo po väčšinu cesty tak silné, že som si málokedy užíval pocit, že som naozaj v miestach, kde len málokedy vkročí noha človeka. Tieto zvuky bolo počuť aj z niekoľkokilometrovej diaľky.
Nezávisle na tomto fakte som si celú plavbu užil a keď celý deň pozorujete "rovnaké" stromy pri pobreží, zistíte, že predsa len je to každou minútou iné a má to svoje nezabudnuteľné čaro...